Výstava V novom svetle pripomína sté výročie narodenia popredného slovenského maliara, grafika, kresliara, ilustrátora a pedagóga Vincenta Hložníka, ktorý má v zbierkach Kysuckej galérie významné miesto. Jadro výstavy tvorí 16 zreštaurovaných diel, prevažne gvašov, ktoré v priebehu rokov 2016 - 2018 získali vďaka reštaurátorskému zásahu a novej adjustácii svoj pôvodný vzhľad. Vystavené diela prešli komplexným reštaurátorským výskumom a procesom reštaurovania Mgr. art. Štefana Kocku.
Výstava Stvorenie predstavuje výber z najnovšej autorovej tvorby, ktorej ťažiskom je cyklus kresieb s rovnomenným názvom. (S)tvorenie autor vníma a interpretuje ako tajomný, neuchopiteľný proces, ktorého aktérom, impulzom, nemôže byť každý, zároveň aj ako konkrétny moment – okamih vzniku, začiatok existencie niečoho, z hlbín ničoty. Znamená preňho základný životný princíp, ktorý Gustáv Švábik nikdy neopúšťa, naopak zmysluplne ho napĺňa po celý svoj tvorivý život. Ako výtvarník si zvolil cestu, na ktorej sa vyhýba citáciám, interpretáciám, privlastňovaniu... Na základe videného, prežitého, v nemalej miere cíteného tvorí sochy, objekty, kresby, ktoré sú zrozumiteľným vyjadrením, akousi esenciou vyššie menovaného. Odkazujú na kysuckú krajinu, vieru, prírodné cykly, autorove premýšľanie o svete.
Gustáv Švábik sa v posledných dvoch rokoch sústreďuje na kresbu, vedome sa vzdáva predmetnosti, matérie, konkrétnych námetov, krajiny i architektúry. Sochársku tvorbu presúva načas do úzadia, aby sa mohol hlbšie sústrediť na kresbu, médium, ktoré najvernejšie dokáže odkryť, zachytiť a dokumentovať spôsob výtvarného myslenia. Prostredníctvom kresby vizualizuje procesy tvorby, stvorenia, či naopak konca, rozkladu, zániku. S istotou vedené línie prelínajúce sa v špirálach, kruhoch a vlnách striedajú dynamické kompozície úsečných, bohatých štruktúr pohlcujúcich naše vnímanie - dávajú konkrétnu podobu abstraktným neuchopiteľným javom.
Gustáv Švábik - Macvejda sa narodil roku 1943 v Turzovke. Po ukončení štúdia na umelecko- priemyselnej škole v Turnove (1963), po krátkej prestávke pokračoval v štúdiu na bratislavskej VŠVU v ateliéri u doc. Václava Kautmana, úspešne absolvoval v roku 1972. V rokoch 1978 - 1991 pedagogicky pôsobil na Škole úžitkového výtvarníctva v Kremnici. Od začiatku 90-tych rokov 20. st. pracuje ako výtvarník v slobodnom povolaní, v Turzovke, v Čadci a v Žiline. Venuje sa kresbe, komornej i monumentálnej sochárskej tvorbe.
Ľudovít Hološka (1943 Jablonica) rezonuje v povedomí odbornej aj širokej kultúrnej obce ako maliar, ilustrátor, výtvarný teoretik, kurátor a autor mnohých výstavných počinov. Okrem toho sa však renomovaný umelec od polovice 70. rokov minulého storočia trvalo angažuje aj v oblasti pedagogickej práce.
Výstava Ateliéru maliarskej prípravy reštaurátorov Katedry reštaurovania VŠVU v priestoroch Kysuckej galérie má zmapovať a prezentovať vývoj tvorivých výsledkov ateliéru za viac ako posledných desať rokov. Maliarska príprava reštaurátorov je súhrnom poznania nedeliteľných fenoménov výtvarnosti, má napomáhať rozvíjaniu vnímania a chápaniu súvislostí vlastných médiu maľby, ale aj jeho súvislosti. To napomáha otváraniu priestoru zjednocovania kresby a maľby, cibreniu tvaroslovia, poznávaniu tajomstiev a zákonitostí farby od jej optického základu po psychologický rozmer, od subjektívneho vnemu po objektívnosť. Príprava reštaurátora sa nemôže vyhnúť historickému rozmeru média. Podstatné je, že je tu priestor pre individuálne aktívne poznávanie, overovanie a prekonávanie prekážok. Ambíciou ateliéru je predstaviť poslucháčom maľbu, ako živý organizmus naskrz prepojený nielen s pocitom súčasnosti, ale aj s oživeným vzťahom k veľkým historickým obdobiam. Preto základnou ideou koncepcie ateliéru je rešpektovanie imperatívu budovania a prehlbovania výtvarnej gramotnosti, ako i hlbšie vnikanie do sféry vizuálnej citlivosti a tiež prirodzené prenikanie vrstvami maľby. Výstava odhaľuje proces maliarskej prípravy prierezom výstupov zadaní ateliéru od predmetu, zátišia, portrétu, aktu, cez interpretácie historických diel. Kurátorsky výstavu zastrešila vedúca ateliéru doc. Xénia Bergerová.
Výstava Babie leto je širším výberom tvorby Jaroslava Gaňu. Sčasti sa dá vnímať ako retrospektívna, aj keď si túto ambíciu nekladie. Hlavným zámerom výstavy je sprostredkovať návštevníkovi početné roviny autorovej tvorby spolu s materiálmi, technikami a postupmi s ktorými pracuje, od tradičných sochárskych ako je kameň, epoxid, cez smalty, plexisklo až po papiermašé. Predstavený výber je datovaný obdobím rokov 1994 až 2017. Vystavené diela pochádzajú z majetku autora a zo zbierok KG.
Jaroslav Gaňa patrí k strednej generácii výtvarníkov, dlhodobo žije a pôsobí v Kysuckom Novom Meste. Od svojho nástupu na výtvarnú scénu v polovici 80. rokov minulého storočia si postupne skonštruoval osobitý autorský program. Aj keď je vzdelaním i cítením bytostný sochár, kresba a maľba sa stali plnohodnotnými spôsobmi jeho výtvarného vyjadrenia. Jedným zo základných znakov Gaňovej tvorby je potreba neprestajného hľadania, skúmania, experimentovania s tradičnými i menej tradičnými materiálmi, ktoré predznamenávajú nové, často prekvapujúce autorské techniky. Zámerne sa pohráva s optickou zámenou materiálov, balansuje na hrane ilúzie až klamu. Okolo roku 2007 začal popri tradičných prírodných i syntetických sochárskych materiáloch experimentovať s polymetylmetakrylátom, materiálom, ktorý v konečnom spracovaní disponuje sklu podobnými optickými kvalitami. Výsledkom sa stali objekty prezentované aj na tejto výstave. Spontánne maliarske gesto, dynamická kresba, výrazná farebnosť ale i mäkké farebne sa prelínajúce plochy vynárajúce sa z neurčitého priestoru smaltov tvoria protipól jasne definovaným tvarom trojrozmerných objektov. Gaňova tvorba naznačuje rôznorodé tematické celky, ktoré zvyčajne uzatvára, no sporadicky sa k nim s odstupom vracia. Jeho diela sa pohybujú takmer výlučne v rovine abstrakcie.
Jaroslav Gaňa sa narodil 15. decembra 1957 v Žiline. Študoval na Strednej umeleckopriemyselnej škole v Bratislave (1973 - 1977) odbor kameňosochárstvo u pedagógov Šichmana a Gavulu, po ročnej prestávke pokračoval v štúdiu na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave, kde absolvoval odbor Sklo v architektúre v ateliéri prof. V. Cíglera a doc. A. Žáčka (1978 – 1984). V roku 1980 získal Cenu v súťaži Suvenír pre OH, za diplomovú prácu získal Cenu VŠVU za užité umenie. Od ukončenia štúdií pracuje ako výtvarník v slobodnom povolaní, v rokoch 2003 až 2008 pôsobil ako riaditeľ Kysuckej galérie v Čadci. Je členom združenia CONT- ART v Žiline. Výstavne participoval na mnohých projektoch na Slovensku i v zahraničí, pravidelne sa zúčastňuje medzinárodných sochárskych sympózií.
Výstava Príbeh svetla je prvou autorovou prezentáciou v priestoroch Kysuckej galérie. Predstavuje výber tvorby posledného desaťročia, s prevahou diel, ktoré vznikli počas uplynulých troch rokov. Dominantný priestor ponechaný maľbe, dopĺňa menšia kolekcia kresieb, ktoré sa vymanili zo svojej pôvodnej funkcie prípravných štúdií, a napriek prvotnému zámeru autora sa stali autonómnym umeleckým vyjadrením. Maľbu reprezentuje komorný cyklus portrétov venovaný autorovej mame a krajina vo svojich najrôznejších polohách. Po prvý krát je v ucelenej podobe verejnosti predstavený aj súbor komorných akvarelov - krajín, smerujúcich k istej forme pocitovej abstrakcie.
Vo svojej maliarskej tvorbe sa Jozef Srna venuje vymedzenému okruhu tém, ktoré postupne variuje. V povedomí kultúrnej verejnosti je ukotvený najmä ako maliar veľkoformátových mnohofigurálnych scén s výrazným sociálnym podtónom, reagujúcich na negatívne spoločenské diania i ducha doby, v ktorej žijeme. Druhá autorova veľká téma sa dá súhrnne, zjednodušene označiť ako krajina, ktorá však v sebe nesie množstvo podôb a najmä nezodpovedá konvenčným očakávaniam plynúcim z tohto pojmu. Morské hladiny i hlbiny, krajiny s ďalekým horizontom, v posledných rokoch doplnené osamelo stojacou postavou, fantastické premeny oblohy poskytujú priestor na skúmanie výrazových možností spolupôsobenia svetla a farby prostredníctvom atmosférických javov. Vo figurálnych aj krajinárskych motívoch cítiť autorovu hlbokú znalosť dejín umenia, dôkladné poznanie tvorby jemu blízkych umelcov, ktoré v spojení s expresívnym, súčasným rukopisom vyvolávajú zvláštne napätie. Línia krajinárskej tvorby smeruje až do polohy expresívnych abstraktných kompozícií. Zjednocujúcim motívom a poznávacím znamením Srnovho rukopisu je svojská práca so svetlom. Svetlo sa stáva nielen výrazným rukopisnotvorným prvkom, dotvára scénu, privádza našu pozornosť k centru deja, upozorňuje nás na kľúčové momenty obrazovej plochy, buduje priestor, navodzuje atmosféru, alebo je len jednoducho prítomné. Dá sa vnímať ako neustály aj keď často len nenápadne prítomný, či skôr tušený motív. Napriek (alebo vďaka) všetkému vyššie povedanému, sa svetlo mimovoľne stáva samostatným námetom Srnových obrazov.
