Oľga Paštéková (1984) sa už názvom svojej komornej výstavy dovoláva princípu hry. Hry, ktorú hrávali už naši starí rodičia a určite aj ich predkovia, zrejme aj v intimite biedermeierovských zátiší. Mladú maliarku, pravda, nezaťažujú spomienky či najrôznejšie nostalgické nálady, naopak, princíp hry jej privoláva tému zabývanú motívmi mien, miest, zvierat či vecí. Poznáva ich popamäti, rozpoznáva v nich nositeľov vzácnej intimity a priznáva sa k nim v ich dráždivej neurčitosti.
Súčasná slovenská maľba sa oveľa viac ako prírode a dedinským motívom venuje mestu, mestu ako skutočnosti komplikovanej, bohato štruktúrovanej, plnej neistôt a obáv. V podaní Oľgy Paštékovej akosi naviac videných v odbleskoch alebo stvárnených tieňmi, teda v zdôraznenej neurčitosti všetkých, povedzme, mien, miest, zvierat a vecí.
Od školských prác sa akosi málo zmenilo na téme výrazného privatissima obrazov Oľgy Paštékovej, neveľa zmien na motívoch uprednostňujúcich náznak pred dopovedaním, tušenie pred zadefinovaním. Povedal by som, že uprednostňuje očakávanie, nie však čakanie. A uprednostňuje túžbu pred výrokom. Výrokom, ktorým však jej obrazy vstupujú do povedomia divákov.
Prítomná výstava teda víta najmä zvedavého diváka, diváka plného očakávania a určite aj toho hravého. Diváka poznávajúceho svet, ktorý ho obklopuje, v kontakte s veľmi úprimne mysleným a precíteným obrazom. Obrazom mena, mesta, zvieraťa a veci.
Juraj Mojžiš
