Sochársky rukopis Ivety Tomanovej sa postupom času stal jasne vykryštalizovaný a definovaný. Orientuje sa na komornú figurálnu tvorbu, ovplyvnenú jej scénografickým vzdelaním, ako aj praxou vo filmových ateliéroch na Kolibe. Odlišný vzdelanostný základ sa odrazil na samotnej modelácii figúr, preferovanom materiáli, no najmä vo vnímaní priestoru a v budovaní vzájomných vzťahov. Každá z figúr dokáže plnohodnotne fungovať ako solitér, no „ožívajú“ v prirodzených „prostrediach“ a situáciách, ktoré autorka nenápadne, no s o to väčším zaujatím režíruje.
Iveta Tomanová dlhodobo pozoruje a reflektuje život mladej i strednej generácie z prostredia veľkomesta, vizualizuje témy, ktoré určujú jej prežívanie. Závislosť na sociálnych sieťach a digitálnych technológiách spojené s nadmerným produkovaním elektroodpadu, život vo vlastnej sociálnej bubline, preferovanie virtuálnej reality a izolácia od vonkajšieho sveta vedú k silnému pocitu osamelosti a medzigeneračného nepochopenia. Nepretržite očakávaný a vyžadovaný pozitívny životný pocit nezlepšuje ani všadeprítomný kult tela, snaha po originalite, potreba neustáleho potvrdzovania spoločenského statusu, nekritické napodobovanie trendov, influencerov či rôznych iných pseudoosobností, ktoré v konečnom dôsledku smerujú len k uniformite a anonymite davu. Tieto prehliadané pojmy sú možno predzvesťou našej existencie v blízkej budúcnosti. Celý znepokojujúci proces môžeme vďaka autorkinmu zmyslu pre esprit a eleganciu sledovať ako pôsobivú prehliadku jemných nuáns rýchlo sa meniacej módy i najnovších technologických vychytávok. Podľa doplnkov vieme odčítať presnú dobu ich vzniku, sú akýmsi záznamom premenlivosti, rýchlosti vývoja technologických hračiek – zrkadlom doby.

V širokom zábere tém, na ktoré poukazuje vo svojej tvorbe, sa ako nová objavuje aj problematika nebinárnosti rodovej identity, v posledných rokoch markantnejšie sa vynárajúca z mediálneho priestoru. Jej prostredníctvom autorka poukazuje na znepokojujúcu možnosť, že ani binárny svet nemusí zostať len čiernobiely.
Ešte jednu kontroverznú tému, ktorá v globálnom technologicky vyspelom svete rezonuje, artikuluje autorka veľmi presne. Je to hľadanie hraníc prepojenia človeka s najnovšími technológiami, smerovanie jeho vývoja ku kyborgom či homobotom, nebezpečenstvá nekontrolovateľného rozvoja umelej inteligencie, všadeprítomnosť čipov v našich životoch, možné riziká ovládania mysle, no aj zlepšenie kognitívnych, fyzických i psychických možností človeka, ktoré už dnes nepatria len do roviny filozofických vízií.

Napriek všetkým zmenám, krízam a ohrozeniam tvorba Ivety Tomanovej vyjadruje nádej, že náš svet zostáva naďalej vo svojej vnútornej podstate nemenným aj keď vonkajškovo premenlivým a zrkadliacim vlastnú neprestajnú evolúciu.

Zuzana Sýkorová

Po ukončení strednej umeleckopriemyselnej školy v Kremnici pokračovala Iveta Tomanová (1961, Trenčianske Teplice) v štúdiu na Vysokej škole múzických umení v Bratislave, v Oddelení scénického kostýmu u Prof. Ľudmily Purkyňovej a Prof. Juraja Meliša. Štúdium úspešne absolvovala v roku 1988. Odvtedy pracuje ako umelkyňa v slobodnom povolaní. Žije v Bratislave, venuje sa voľnej tvorbe soche, objektu a inštalácii. Vystavuje na samostatných i skupinových výstavách na Slovensku, vo viacerých krajinách Európy (Taliansko, Nemecko, Dánsko, Česko, Rumunsko), jej tvorba bola zastúpená v prestížnych medzinárodných výberoch súčasného umenia (v roku 2022 1.st International Contemporary Material Art Biennale Peking ).
Získala viacero ocenení, zatiaľ posledné v roku 2021 - Cenu návštevníkov III. Trienále portrétu v Liptovskej galérii P. M. Bohúňa v Liptovskom Mikuláši. Jej diela nájdeme v zbierkach mnohých verejných inštitúcií ako aj v súkromných zbierkach doma i v zahraničí.