Pavol Muška patrí k zakladateľským osobnostiam Kysuckej galérie, je preto logické, že jeho výtvarnú dráhu sleduje Kysucká galéria v Oščadnici od začiatku jeho vstupu na výtvarnú scénu. Takisto podľa možností buduje autorskú kolekciu a priebežne predstavuje autorovu tvorbu na samostatných i skupinových výstavách.
Aktuálna retrospektíva sa zameriava na výber z obdobia osemdesiatych rokov po súčasnosť. Priestor v nej našli art protisy, inštalované v podkroví kaštieľa, ktorých tvorbe sa autor v minulosti intenzívne venoval a maľby sústredené na prízemí. Pod širokým pojmom maľba u Pavla Mušku nájdeme prekvapivo širokú škálu techník - od olejomaľby, akrylu, maľbu tušom, digitálnu maľbu, koláž až po majstrovsky zvládnutú techniku mozaiky - typickú pre autorove monumentálne realizácie.
Tvorbu osemdesiatych a deväťdesiatych rokov reprezentujú akvarely, realisticky poňaté portréty a najmä početné art protisy. V istom kontraste s mäkkosťou materiálu pôsobia geometrické kompozície jasne vymedzených plôch s jemnými valérmi teplých tónov. Rovnako, mäkké línie organických tvarov inšpirované prírodou, náznaky krajín, ktoré môžeme v bohatých hlbokých tónoch sýtej červenej, hnedej, modrej a žltej skôr tušiť alebo cítiť, sa stali poznávacím znakom autorovho rukopisu.
Nenápadný, no permanentný posun v autorovom výtvarnom myslení prebieha prostredníctvom akvarelu a krajiny, techniky a témy, ktorým sa ako jeden z mála slovenských umelcov programovo venuje. Spájajúcim článkom cyklov Dotyk storočí, Tajomnosti, Záhrady, Katedrály, Spomienky, Podobnosti a „lajtmotívom“ tvorby zostáva autorovo hľadanie tajomstva premeny, rastu, zrodu a zániku. Dejiskom spomínaných javov sa stávajú snové, fantastické krajiny, inokedy len svetlo a farba vyžarujúce bližšie nedefinovaný priestor. Dominantný formát často obklopujú variácie ústredného motívu v jeho neustálej premene, čím sa dostávajú do nových významových vzťahov vytvárajú dojem práve prebiehajúceho nekončiaceho sa diania. Vzájomné postavenie jednotlivých častí v rámci cyklu je definované variabilnou adjustážou, vďaka ktorej pôsobia zároveň trvalo i dočasne. V porovnaní so staršou tvorbou je farebnosť akvarelov žiarivejšia, sýtejšia, maliarsky rukopis sa stáva dynamickejší. Východiskom pre novšie abstraktné, organicky pôsobiace krajiny a kompozície vznikajúce v priebehu posledných desiatich rokov, sa stali reálne záznamy prírody a krajinárskych motívov. Kombinácia monotypie, kresby a maľby – spojenie náhody a cieleného umelcovho zásahu (doplňovaním, uberaním, kolorovaním) prebúdza v mysli pozorovateľa aktívnu spoluúčasť v tvorivom procese.
Samostatnú kapitolu tvorby Pavla Mušku predstavuje popri krajine ďalšia klasická téma dejín umenia – portrét, ktorý v autorovom poňatí poskytuje priestor od klasického realistického zobrazenia k výtvarným i technickým experimentom.
Svoj záujem od začiatku sústreďuje na svojich najbližších, najmä manželku a dcéru, neskôr sa okruh portrétovaných rozširuje. Popri kultivovanom realizme a tradičnej technike olejomaľby, ktorým sa v osemdesiatych a deväťdesiatych rokoch programovo venuje, začína v rovnakom období experimentovať s fotografiou. S odstupom času sa vracia k starším civilným fotografiám svojich blízkych, ktoré multiplikáciou a maliarskymi zásahmi získavajú nové významové vzťahy. Odlišný prístup predstavujú veľkoformátové čiernobiele psychologické portréty, zrkadliace prežité osudy svojich nositeľov. Silu ich výpovede i dojem dočasnosti existencie maximalizuje autor opäť výrazným maliarskym gestom. Logickým posunom sa stávajú digitálne upravované fotografie, experimenty s farbou, digitálnou tlačou v kombinácii s maľbou. Jednotlivé vrstvy plôch expresívnych farieb prekrývajú fotografický portrét, ktorý tak získava viacero významových i estetických rovín. V druhom desaťročí sa opäť vracia k maliarskej portrétnej tvorbe, pričom preferuje komornejší formát, doplnený kolážou, prípadne plochu čistej farby, ktoré odkazujú k psychológii portrétovaného.
Zjednocujúcim motívom zdanlivo veľmi rozdielnych polôh výtvarného prejavu a zároveň samotnou podstatou tvorby sa stalo autorovo hľadanie spôsobu vyjadrenia nepretržitých dejov zrodu, rastu, premeny a zániku.
Sám autor o svojej tvorbe hovorí : „ .... moja tvorba je špirála, ktorá vzostupne osciluje a teda sa aj neustále vracia k protikladom, akými sú: človek – krajina, detail – celok, rozum – pocit, voľnosť – prísnosť, mnohofarebnosť – jednofarebnosť, realita – abstrakcia.“
Pavol Muška sa narodil v roku 1949 v Čiernom Brode, v okrese Galanta. V 1965 sa rodina presťahovala do Kysuckého Nového Mesta, miesta otcovho rodiska. Po ukončení štúdia na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave v roku 1973, kde absolvoval všeobecnú prípravu u prof. D. Millyho a Odbor úžitkového a dekoratívneho maliarstva v architektúre pod vedením prof. O. Dubaya a doc. J. Matejku, sa vrátil do Kysuckého Nového Mesta, kde žije a tvorí aj v súčasnosti.
Má za sebou množstvo individuálnych a skupinových výstav na Slovensku i v zahraničí. Jeho tvorba je zastúpená v mnohých súkromných i galerijných zbierkach (medzi inými v Slovenskej národnej galérii v Bratislave, Kysuckej galérii v Oščadnici, Oravskej galérii v Dolnom Kubíne, Stredoslovenskej galérii v Banskej Bystrici, Východoslovenskej galérii v Košiciach...). Venuje sa komornej a monumentálnej maľbe (konkrétne akvarelu, olejomaľbe, akrylu, art protisu, fotografii a koláži), má za sebou množstvo realizácií v architektúre (mozaika, vitráž, art protis, štukolustro), medzi zatiaľ posledné patrí kamenná mozaika sv. Cyrila a Metoda v rovnomennom kostole v Radoli (2016) a vitráž v kostole sv. Jozefa robotníka v Budatíne (2019). Za svoju tvorbu získal viacero ocenení (zatiaľ z posledných Cenu Martina Benku v 1988, Odmenu III. Trienále akvarelu v Lučenci v roku 1989).
Popri svojej voľnej umeleckej tvorbe sa aktívne podieľal na kreovaní celoslovenského i regionálneho kultúrneho diania. V roku 1981 sa stal spoluzakladateľom Kysuckej galérie v Oščadnici. V rokoch 1995 - 1996 pôsobil ako riaditeľ - štátny intendant Kysuckého kultúrneho centra, následne v rokoch 1996 až 1999 bol riaditeľom Slovenskej národnej galérie v Bratislave. Od roku 1993 je predsedom Združenia výtvarných umelcov stredného Slovenska, popritom, s malými prestávkami už viac ako tri desaťročia vedie Štúdio neprofesionálnych výtvarníkov Kysúc.
Zuzana Sýkorová
