Názov výstavy poukazuje na tri z viacerých významov slova EMERGENCIA. V botanike označuje osteň - tŕň, ktorý je významne prítomný vo viacerých vystavených dielach. Zároveň znamená vynorenie sa, objavenie sa niečoho, tak ako sa z obyčajnej hmoty, matérie pôsobením tvorcu objavujú umelecké diela, schopné osloviť i zaujať svojich pozorovateľov. Vedecký pojem „emergencia vyjadruje vznik nového poriadku, ktorý sa nedá v plnej miere vysvetliť na podklade akejkoľvek vlastnosti akejkoľvek subštruktúry, na ktorej je založený.“

Odkazuje na analógiu s výtvarným princípom v kresbách z cyklu MEZZO, na ktorom Viliam a Marcela spoločne pracujú viac ako dvadsať rokov, jeho voľným pokračovaním sa stáva cyklus VACUUM. Výsledné kresby sú postavené na širokých znalostiach dejín sakrálneho umenia, autori kompozične a konštrukčne pracujú s konkrétnymi zobrazeniami Madon, svätcov a svätíc. Rukopis jednotlivca je v tomto prípade potlačený v prospech celku. Kresby zobrazujú bohaté drapérie rúch, bez zobrazenia tváre, rúk a tela. Tento proces dehumanizácie, dekomporácie, anonymity, tela, ktoré je viac tušené ako prítomné je reakciou na súčasnú spoločenskú situáciu, kedy človek ako jedinečná bytosť prestáva byť dôležitý a rešpektovaný, prevažujú iné pragmatické ciele, ľudskosť sa pomaly vytráca.

Sofistikované kresby z cyklu VACUUM kontrastujú s Haptickými kresbami Viliama Lovišku, ktoré sú naopak spontánnym vyjadrením pocitov, reakciou na rôzne spoločenské okolnosti a prežívané situácie. S kresbami napriek časovému odstupu korešpondujú plastiky Viliama Lovišku z 80. a 90. -tych rokov (sv. Šebastián, Útrpnica). Citlivo komponované tradičné materiály drevo a kameň, sochárskym zásahom zraňované, pripomínajú prítomnosť bolesti aj v dnešnom svete a dôležitosť obety. V strednej miestnosti je spolu s originálmi štúdií rovnomenného monumentálneho diela inštalovaná kamenná drapéria– zo 70. tych rokov, ktorá sa prekvapivo stala akousi predzvesťou nedávno realizovaného monumentálneho diela TEXTUM v kultúrnom dome v Starej Bystrici.

Fotografický cyklus Ley Loviškovej – SÁM SEBE LESOM začal vznikať v roku 2021, odkedy ho autorka ďalej rozvíja a dopĺňa. Vo svojej autorskej výpovedi zaznamenáva krajinu v blízkosti Modry, les a pocity, ktoré vníma a prežíva počas prechádzok. Podľa jej slov „výrazovú stránku odvodzuje z tradície maliarskeho romantizmu C. D. Fridricha a súčasných nemeckých expresionistov (napr. G. Baselitza).“ Jej fotografická výpoveď sa premieňa s prichádzajúcimi inšpiráciami a hypotézami. Na jednej strane zaznamenáva pocity z aktuálnych vnemov a súčasne sa zamýšľa nad tým, ako tie isté miesta vnímali ľudia v dávnej minulosti. Téma lesa – ako nedotknutej čistej prírody, ako priestor samoty, meditácie a odpočinku znovuzískala svoj význam v súvislosti s nedávno prežívaným obdobím pandémie koronavírusu. Autenticitu celého cyklu zdôrazňuje citlivá inštalácia, v ktorej sa fotografie stávajú súčasťou priestorových objektov, ocitajú sa v blízkosti diel Marcely Loviškovej, inokedy ich autorka necháva pôsobiť v klasickej čistej línii.

Chrámy, kaplnky, hniezda a krajiny Marcely Loviškovej - sochárske objekty modelované v keramike a kameni svojimi mäkkými, oblými tvarmi, uzavretými objemami evokujú konkrétny „hmatateľný“ dojem blízkosti, pocit niečoho dôverne známeho. Komorné plastiky autorky inštalované v ohraničených kójach podkrovia môžeme vnímať solitérne no zároveň aj ako súčasť inštalácie. Sochárske vertikály symbolicky vyrastajú z podhubia, tvoreného úlomkami dreva, ktoré pochádza z mohutných líp, z ktorých spoločne s manželom vytvorili trojicu anjelov pre obec Stožok.

Emergencia v jednom z významov znamená tŕň, osteň – ktorý chráni, no zároveň zraňuje, ale aj výhonok - nový život a nádej. Presne takto zdanlivo protikladne s bohatstvom významových vrstiev sa dá čítať aj autorská inštalácia výstavy. Vo svojej rôznorodosti tvorí kompaktné umelecké dielo troch individualít. Pripomína kontinuitu dejín umenia, kladie znepokojujúce otázky o nás a o svete, sprítomňuje krajinu, vedie nás k premýšľaniu v iných súvislostiach. Otvára priestor pre individuálne hľadanie, nachádzanie, stotožnenie sa i prekvapenie.

Viliam Loviška (*1964 Bratislava) je absolventom VŠVU v Bratislave Ateliéru figurálneho a monumentálneho sochárstva Prof. Jána Kulicha (1989). Súčasne navštevoval Ateliér grafiky Prof. Albína Brunovského a súkromne Ateliér Andreja Rudavského. Od roku 1986 tvorí so svojou manželkou umeleckú dvojicu. Pedagogicky pôsobil na Kameňosochárskom oddelení SUPŠ v Bratislave neskôr ako asistent na Katedre výtvarnej tvorby UKF v Nitre. Je zakladateľom umeleckej skupiny INAK a ateliéru BYZANT. Štyri roky sa venoval galerijnej činnosti v Bratislave a v Starej Bystrici. Viliam Loviška je držiteľom štipendia Jackson Pollock Krasner Foundation. Je autorom mnohých sôch a pamätníkov vo verejnom priestore (Pamätníka nenarodeným v Nitre, busty M. R. Štefánika v Brazílii a Ekvádore, reliéfu na náhrobku Š. Osuského vo Washingtone, sochársko-architektonického diela Slovenský orloj v Starej Bystrici, Monetovej záhrady v GBC I v GBC IV. v Bratislave, výtvarného riešenia interiéru kostola sv. Vincenta de Paul v Bratislave a oltára v kostole Panny Márie Snežnej v Bratislave, či sochy Jána Jessenia na lekárskej fakulte v Martine, Troch Anjelov v Stožku). Svoju tvorbu priebežne vystavuje doma i v zahraničí. Venuje sa komornej a monumentálnej sochárskej tvorbe, maľbe a kresbe.

Marcela Lovišková (*1961 Zvolen) je absolventkou VŠVU v Bratislave Ateliéru reštaurovania Prof. Jozefa Poruboviča (1989). Od roku 1986 tvorí so svojim manželom umeleckú dvojicu. Ako reštaurátorka pôsobila v SNG – Zvolenský zámok a pedagogicky na Oddelení reštaurovania SUPŠ a SOŠ drevárska v Bratislave. Štyri roky pôsobila ako výtvarný garant v Galérii Byzant v Bratislave. Je spoluzakladateľka výtvarnej skupiny INAK a ateliéru BYZANT. Po roku 1989 sa Marcela Lovišková zúčastnila sympózií v Moravanoch nad Váhom, na Starých Horách a vo fínskom Porvoo. V súčasnosti pedagogicky pôsobí na ZUŠ v Bratislave. Marcela Lovišková je autorkou a spoluautorkou mnohých sôch vo verejnom priestore, ktoré vytvorila so svojim manželom. Priebežne vystavuje doma i v zahraničí. Popri pedagogickej činnosti sa venuje komornej a monumentálnej sochárskej tvorbe a kresbe.

Lea Lovišková ( *1986 Bratislava) je absolventkou Institutu tvůrčí fotografie Slezské univerzity v Opavě a liečebnej pedagogiky na PdF UK v Bratislave. Štyri roky pôsobila ako asistentka galeristu v súkromnej galérii v Bratislave a šesť rokov ako hlavný výstavný koordinátor medzinárodného fotografického festivalu OFF festival Bratislava. V súčasnosti spolupracuje s OZ Poľné ľalie v Modre-Kráľovej na príprave fotografických výstav v Zelenom lese (pietne miesto obetí holokaustu) v Modre-Kráľovej. Ako fotografka dokumentovala tanečné, hudobné a hudobno-tanečné projekty a predstavenia súčasného slovenského umenia (napr: Soňa Ferjenčíková, Lucia Holinová, Petra Fornayová, Janka Tereková, Nikolaj Nikitin, bees-R, Ecetera band...) a podieľala sa aj na vizuálnom dizajne pre Hvalur – Festival islandskej hudby v Bratislave. V súčasnosti sa venuje voľnej fotografickej tvorbe, dokumentárnej, divadelnej, portrétnej, a reklamnej fotografii ako aj pedagogickej činnosti na ŠUP Josefa Vydru v Bratislave.

Zuzana Sýkorová