K dielam, ktoré Kristína Kandriková vytvára, prirodzene patrí pojem expandovanej maľby. S vedomím obsahu, ktorý pokrýva, po ňom dnes siahame automaticky, ak uvažujeme o maľbe, smerujúcej za pomyselnú hranicu svojej plochy a rámu. V úzkom a tradičnom chápaní je totiž chápaná ako proces, ktorý sa končí vytvorením autonómneho obrazu. Pri používaní charakteristiky expandovanej maľby však zároveň tušíme, že jej hranice - ak sa vôbec o nich dá hovoriť, sú veľmi nestabilné. Jednou z úrovní, ktorá tento fakt potvrdzuje, je aj expandovanie „zvnútra maliarskeho média“. Je to situácia, keď sa základné formotvorné prvky maľby ako farba, svetlo, pigment, povrch a podklad osamostatnia a nadobudnú vlastné pôsobenie. A práve táto podoba expandovania je určujúca pre tvorbu a uvažovanie Kristíny Kandrikovej.
Pre jej realizácie, aktuálnu i staršie, je typické smerovanie ku komplexnosti. Preto ich nemožno označiť iba ako „prostredia“, hoci i tento spôsob myslenia o maľbe a jej „výkone“ je u autorky je úplne legitímny a z formálnej stránky viditeľný na prvý pohľad. Výstižnejšie je však uvažovať v kategórii situácie, pretože ona referuje aj o časovom aspekte - temporalite. Jej prvou vrstvou je prirodzená – daná atmosférickými podmienkami. Prostredie, ktoré je vytvorené na prízemí Kysuckej galérie, nie je statické, keďže jeho hlavným formotvorným činiteľom je svetlo a jeho intenzita, premenlivá počas dňa – čo je možné metaforicky porovnať s denným cyklom slnka. Druhú vrstvu divák aktivuje svojím pohybom, vzniká pri určitom uhle pohľadu či pohybe tela vrhajúceho tieň, a tak do popredia vystupujú pigment, štruktúra, farba, jej stupne hĺbky i rôzne typy svetelných reflexií. Bez akýchkoľvek stôp negatívnych konotácií je tak možné hovoriť o experimente či skôr o neustálom skúmaní stavu, v ktorom sa formotvorné prvky maľby vyväzujú z rámca tradičného obrazu a kreujú realitu iným spôsobom. Prostrediu/situácii v Kysuckej galérii dominuje oranžová a táto fúzia svetla a farby neumožňuje ich už spoľahlivo oddeľovať a vnímať osobitne. Zároveň toto splynutie preniká na povrchy diel, steny, podlahu i telo diváka a podriaďuje ich spoločnému chromatickému režimu.
Ten spôsobuje zmenu farebnosti tradičných obrazov a vytvára inú čitateľnosť ich povrchov, odlišnú od vnímania pri bežnom (dennom či umelom galerijnom) svetle. Tým sa mení ich vzťah k okoliu – prestávajú pôsobiť ako izolované, no tiež autonómne predmety. Reflexné a transparentné plochy toto svetlo zachytávajú, prepúšťajú a vracajú späť do priestoru. Svetelné objekty – lightboxy v tejto situácii nie sú iba obrazmi, ale zároveň reálnymi zdrojmi žiary a aktívnou súčasťou celku.
Za týmito prístupmi stojí autorkino skúmanie premenlivosti prírodného prostredia, v ktorom dlhší čas žila a tvorila. Situácie odpozorované z krajiny: najmä prechody medzi rôznymi svetelnými režimami (napr. hranica lesa, ale aj súmrak či svitanie), vnímanie pôsobenia svetla na farebné pigmenty, a celkovo úvahy o tom, ako je možné tieto faktory zachytiť a pracovať s nimi, sú pre Kristínu Kandrikovú východiskom. To, čo na kontext krajiny a svetla ako zdroj úvah upozorňuje realisticky hmatateľnejšie, je prítomná linka vo viacerých dielach odvolávajúca sa na prírodu či na jej výseky. Deje sa tak obrazne alebo prostredníctvom reálne prenesených častí, a táto linka je spracovaná v rôznych úrovniach interakcií diel so svetlom.
Diela Kristíny Kandrikovej sú typické celostným zážitkom a nedajú sa obsiahnuť jediným pohľadom či „iba“ statickým postávaním pred nimi. Zážitok z nich tiež nesprostredkúva hmatateľná narácia alebo ikonografický motív, ale priamy kontakt s farbou, svetlom, materiálom a ich vzájomným komplexným pôsobením. Môže ho samozrejme poskytnúť každá jednotlivina celku zvlášť, ale lepšie je nechať sa nimi obklopiť, doslova „pohltiť“ a súčasne sledovať, ako sa ich podoba mení.
Mira Sikorová-Putišová
Kristína Kandriková (narodená v roku 1992 v Čadci) absolvovala v rokoch 2011 – 2017 štúdium maľby na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave v Ateliéri mal+by Klaudie Kosziby. Počas štúdia absolvovala v roku 2016 stáž na Akadémii výtvarných umení v Gdansku v ateliéri Piotra Józefowicza. Svoju tvorbu prezentovala najmä na Slovensku a v Českej republike. K jej výrazným výstavným projektom patria Zdanlivá jasnosť – Nástupište 1-12 v Topoľčanoch (2021), Deň po tom, ako zapadlo slnko v Novej synagóge v Žiline (2022), Inverzie v ATELIERI XIII v Bratislave (2023) a Návrat k nehybnosti v Záhorskej galérii Jána Mudrocha v Senici (2025).
