Výstava dvoch autorov a rozdielnych tém spája vizuálnou formou veci akoby nespojiteľné, veci statické a život v pohybe...
Výtvarný fotograf Jaroslav Velička sa narodil 29. októbra 1954 vo Vysokej nad Kysucou. Po štúdiu na Gymnáziu v Turzovke študoval na Pedagogickej fakulte UK v Trnave slovenský jazyk a výtvarnú výchovu. Následne psychopédiu na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Fotografovaniu sa venuje viac ako tri desaťročia a popri dokumentárnej fotografii živej prírody sa venuje aj iným fotografickým žánrom (najmä letecké a scénické fotografie, krajina, portrét a reportáž). Je spoluvydavateľom a vydavateľom mnohých monografií, najmä z kysuckého prostredia. Za rozsiahlu obrazovú publikáciu Kysuce získal viacero ocenení. Najvýznamnejší je titul z roku 2010 Najkrajšia kniha Slovenska. Jaroslav Velička vystavuje od roku 2006. Prvú výstavu mal spoločne s Ondrejom Zimkom v Turzovke. V r. 2007 vystavoval vo Valašskom Meziřičí. V roku 2008 vystavoval v Kysuckej galérii v Čadci a v poľskom meste Žiwiec. V roku 2009 v Budatínskom hrade a o rok neskôr v poľskej Toruni. V roku 2012 vystavoval v čínskom Pekingu a Cangzhouve. O rok neskôr v madagaskarskej Antallahe.
Jaroslav Velička je ochotný prijímať všetko nové avšak nie opotrebované. A práve poloha s výtvarníkom Ondrejom 4. mu vyhovovala pri kreatívnej, zámerne aranžovanej fotografii priamo v teréne a výsledkom sú dynamické spojitosti, ktorým predchádzalo očakávanie, napätie, vzrušenie ale i riziko. Vystavované fotografie Jaroslava Veličku so sochárskym dielom Ondreja 4. je výsledok prvej etapy dlhodobého plánu, takže ho neposudzujeme podľa mier základných nárokov na vizuálnu fotografiu, ale kladieme dôraz na emotívnu stránku fotografie a tu už vstupujú také faktory ako programovosť, netradičnosť, elegancia a v neposlednej rade zručnosť a schopnosť výsledku. Pocit nového objavovania dáva i autorovi väčšie prepojenie s dielami, no najmä sochami Ondreja 4. v jeden symbol. Jaroslav Velička vyberá svoj objekt – operenca podľa toho, čo daná socha predstavuje. Napríklad v Ondrejovom diele „Loď, ktorá sa plaví do neznáma“, dozerá na loď sova a kontroluje „Vinné mušky“. Dielo „Podvodný tvor“ dopĺňa Vodnár potočný, vtáčik, ktorý sa dokáže pohybovať aj pod vodou. . Dielo „Mierotvorcu“ dopĺňa biela holubica, symbol mieru, pokoja. Alebo ďalšie dielo „Ňadrová hlavica“, kde ďateľ svojim zobáčikom neúnavne v ňadrách hľadá „jadrá“. „Božie oko“ symbolizuje ozónovú dieru. Dielo „(Re)Klama“ ironicky Velička dopĺňa sojkou pod titulom, keď vtáčka lapajú, pekne mu spievajú. Tak ako Ondrej 4. dal do sochy formu a príbeh, tak Jaroslav Velička hľadal myšlienku ako k jeho forme a príbehu priradiť svoju myšlienku až príbeh.
Ondrej 4. Zimka sa narodil 28. augusta 1975 v Bratislave. V rokoch 1989 – 1993 študoval na Strednej umeleckopriemyslovej škole v Bratislave na oddelení kameňosochárstva. V rokoch 1993 – 1999 študoval na bratislavskej Vysokej škole výtvarných umení u prof. Jozefa Jankoviča, v roku 1997 na Univerzite OF New Castle vo Veľkej Británii u prof. Henriho Burtona. V roku 2005 získal Cenu Gerarda H. Muelensteena. V roku 2006 sa zúčastnil tvorivého pobytu v Cité Internationale Des Art v Paríži. Vplyv na jeho výtvarný vývoj mal aj Andrej Rudavský, pri ktorom realizoval svoje prvé výtvarné diela. Od roku 1998 tvorí s Martinom Palom a Stanislavom Kičom v spoločnom sochárskom ateliéri Tri kamene v Stupave. Žije striedavo v Bratislave a na Kysuciach.
Dielo Ondreja 4. bolo vystavené na samostatnej výstave v Kysuckej galérii v roku 2010. Na Kysuciach je autorom viacerých monumentálnych diel („Dedinka v údolí“ v Starej Bystrici, „Fontána“ v Čadci, „Potvor“ na Javorníckom hrebeni, „Dedinka v údolí“ osada u Mikovčáka. V Turzovke realizoval tri pamätníky: Pamätník J. Thurzovi, Pamätník k Svetovému stretnutiu Turzovčanov, Pamätník Uhorčíkovi v Turzovke.
Na Slovensku vystavoval napr. v Bratislavskej Danubiane, Galérii J. Koniarka v Trnave, v Galérii SPP v Bratislave, v Považskej galérii umenia v Žiline, atď. V zahraničí sú to najmä výstavy v Ríme, Ženeve, Paríži, Pekingu, Šanghaji, Washingtone a naposledy v Moskve.
U Ondreja 4. spolupráca s Jaroslavom Veličkom vznikla najmä na základe vnímania architektúry ako výstavby prostredia, ale i architektúry prírody. Veľa spoločného si našli v názoroch, keď Ondrej 4. začlenil sochu do statickej polohy a zas fotograf Velička statickú sochu zrazu dostal do stavu pohybu počas zachytenia letu vtákov pri sochách, ktoré zachytil objektívom fotoaparátu. Tak ako každá socha má svoj príbeh i vták operenec má svoj vlastný príbeh ako môžeme vidieť u spoločného diela „Liaheň talentov“. U diel Ondreja 4. nachádzame taktiež konfrontačné riešenia, najmä medzi priestorom a tvarom, objemom a obrysom, plným a prázdnym, nakoniec i konštruktívnym a expresívnym. V dielach sa objavujú metafory, irónia a prejav, ktorými môže až provokovať, ale práve spojitosť s fotografiou Jaroslava Veličku akoby dielo uvoľnilo svoje napätie a dostávalo iné rozmery a parametre. Tak tomu je i v novovzniknutých maliarskych objektoch, v ktorých často reaguje na skutočnosť, niekedy so silným lyrickým akcentom vyvolaným práve v tyrkysovo modro bielo farebnej štruktúre. Týmto výrazom farby docieľuje, že reálna večnosť sa niekedy menila na atmosféricky ladenú poéziu skutočna.
Milan Mazúr
