Prvé pokusy s maľbou na drevenú dosku a drevené objekty realizoval Ondrej Zimka v roku 1973. Odvtedy je každým dňom jasnejšie, že drevo a tempera sú po všetkých stránkach ideálnym prostriedkom pre autorovu nevyčerpateľnú tvorivosť.

Voľná tvorba – maľba na drevo, i keď jej východiská pramenia v ilustračnej a úžitkovej polohe plne vyhovuje umelcovej slobodomyseľnej povahe, dovoľuje mu nespútane vyjadriť svoj svetonázor, sugestívne videnie a chápanie sveta, vytvárať preňho tak charakteristické spojenie skutočného a neskutočného, či objavovať nové priestory a reality.

Zimkove obrazy z posledného tvorivého obdobia pôsobia nezvyklo monumentálne a zároveň dôverne. Rozprávajú čarovné príbehy rečou, ktorej už mnohí nerozumieme a napriek tomu nás uchvacujú a prekvapujú. Túžime obsiahnuť a zachytiť všetky detaily príbehu, ktorý maliar rozpráva a na naše prekvapenie sa nám to možno srdcom, možno šiestym zmyslom darí. Vtedy prechádzame do duševného rozpoloženia podobného hypnóze, kedy nedokážeme odtrhnúť svoj zrak od obrazu a fascinovane pozeráme, nevediac sa ho nabažiť. A nielen to. Cítime, že nám je akosi slobodnejšie a ľahšie. Fascinujú nás svojou mnohoznačnosťou, nekonečným nachádzaní nových detailov a súvislostí.
V najnovších obrazoch autor na chvíľu opustil témy starovekých mýtov a legiend a dočasne sa vzdal inšpirácie neznámymi krajinami. Tematicky sa až na výnimky (Fatamorgána a Neznáma múza mozaiky v Ravenne) vracia na rodné Kysuce, do krajiny a času detstva, ktoré nikdy tak celkom neopustil a vždy boli nosnou témou jeho obrazov.

Maliarske kompozície z posledných rokov sú rozpoznateľné vďaka výraznejšiemu abstrahovaniu plôch a tvarov - dopĺňajúcich priestor, ktorý je v porovnaní s v minulosti preferovaným scénickým poňatím budovaný takmer realisticky, je konkrétnejší, viacplánový. Veľké maliarsky poňaté farebné plochy ponechané bez detailov plynule prechádzajú v nezmenenej farebnosti do menších plôch (Drevené časy, Zem divokých husí) ocitajú sa v kontraste s drobnokresebne poňatými postavami a fragmentami dreveníc definujúcimi priestor. Na prvý pohľad zaujme a možno tiež prekvapí žiarivá, čistá farebnosť, dominujúce odtiene ružovej, červenej a modrej, s obmedzeným použitím zemitých a tlmených tónov. Nemennými a večnými na obrazoch Ondreja Zimku zostávajú nečakané spojenia predmetov, skutočných i fantastických bytostí, prelínanie a splývanie reality a fantázie.