Obidve autorky - Blanka Cepková a Beáta Gerbócová pracujú s médiom textilu veľmi slobodne a zároveň inovatívne. Ich sloboda vyrastá zo  zvládnutia tradičných i súčasných technologických postupov a techník. Dalo by sa povedať, že „osobnou až prisvojenou“ technikou, ktorá ich v poslednej dekáde charakterizuje,  sa  stala technika digitálneho žakárového tkania. Táto technika prameniaca v histórii, spája v sebe sofistikovanosť súčasnej technológie, ktorá prevláda najmä v prípravnej fáze vzniku diela s archaickým remeselným postupom ručného tkania. Vyžaduje ako väčšina textilných techník sústredenie, trpezlivosť a čas.

 Obe textilné výtvarníčky, ktoré sú súčasne pedagogičkami Ateliéru textilnej tvorby na VŠVU vBratislave, predstavujú výber zo svojej najnovšej voľnej tvorby. Výstava Pomaly plynie čas zároveň umožňuje  priblížiť výtvarné uvažovanie dvoch tvorivých osobností, ktoré výrazne kreujú charakter Ateliéru textilnej tvorby.

Blanka Cepková  po ukončení štúdia na SUPŠ v Bratislave (odbor textil), pokračovala na VŠUP v Prahe (1987 – 1992), rok štúdia absolvovala na École des Beaux Arts Angers vo Francúzsku. V roku 2004 začala pôsobiť na katedre textilu VŠVU v Bratislave, kde od roku 2009 až po súčasnosť vedie ateliér textilnej tvorby v priestore.

Venuje sa textilnému a emailovému šperku, tvorbe objektov, plsteniu  a tapisérii. Inšpiráciu často nachádza v histórii, v dejinách umeleckého remesla, s obľubou v motívoch fauny a flóry neskorého stredoveku, či dekoratívnych fragmentoch renesancie a baroka.

Najnovšie vytvorené práce Hľadanie raja/ Botanicus sú inšpirované prírodovednými výskumnými expedíciami, ktoré intenzívne prebiehali v 19. st., do sveta neprebádaných území, z ktorých sa bádatelia vracali s množstvom kresieb a exemplárov neznámych, fantastických rastlín. Blanka Cepková  rozvíja práve tento moment ireálnej krásy, pričom vychádza z poetiky jemnej dokumentárnej kresby 19. st. Zväčšením bizarných tvarov rastlín do monumentálnych rozmerov, stíšením farebnosti, budovaním priestorovej hĺbky, detailnou kresbou, vyvoláva pocit  trojrozmerného priestoru a ich reálnej existencie tu a teraz.

Iný spôsob uchopenia tej istej témy predstavujú trojrozmerné objekty –vytvárané z kovových vlákien zošívaním. Bizarné, fantastické rastliny umiestňuje pod sklený poklop, čím vytvára ilúziu muzeálnej inštalácie. Podľa slov autorky, chce tak upozorniť na “...dôležitosť ochrany nielen sveta fantázie, ale aj reálneho sveta prírody pre ďalšie generácie.“                             

            Po ukončení štúdia na SUPŠ v Kremnici, pokračovala Beáta Gerbócová na VŠVU v Bratislave, v Ateliéri voľnej textilnej tvorby. Od jeho ukončenia v roku 2001, osem rokov pôsobila ako asistentka na Katedre textilu, v rokoch 2009 - 2013 pracovala ako interiérová dizajnérka v Škode Mladá Boleslav. Následne sa opäť vrátila do svojho domovského ateliéru, kde pôsobí ako odborná asistentka. Popri pedagogickej činnosti sa venuje textilnému dizajnu a voľnej tvorbe, ktorá je od roku 2016 programovo spojená s technológiou digitálneho, žakárového tkania. Beáta Gerbócová sa počas celého obdobia, ktoré venuje práci s touto technológiou, snaží posúvať jej limity. Podľa jej slov „ ...sa výrazové možnosti tkaniny menia s každou, aj najmenšou zmenou väzieb, jediný digitálne spracovaný návrh je tak možné variovať takmer donekonečna...“  s touto možnosťou vo svojej voľnej tvorbe počíta, no jej pokušeniam nepodlieha.

V najnovších dielach z uplynulých dvoch rokov pracuje s osobnými reminiscenciami  detstva, s atmosférou spomienok na vlastnú minulosť, v súlade s uvedomovaním si plynutia času v súvislosti s takmer končiacim sa detstvom vlastných detí. V tapisériách pracuje s fragmentami fotografií detí, architektonických motívov a prírodných scenérií, ktoré spolu s grafickými motívmi komponuje na spôsob koláží. Charakterizuje ich mierne nostalgická snová realita, ku ktorej výrazne prispieva veľmi delikátna farebnosť.

Naratívny rozmer uplatňuje aj v objektoch – kabátoch,  pracuje s autorsky navrhnutými tkanými textíliami, ktoré vrství, aplikuj a kombinuje s ručnou výšivkou. Farebnosť a príbeh odohrávajúci sa vo fragmentoch textílií definujú svojho imaginárneho vlastníka, nositeľa.

Digitálna technológia tkania umožňuje upriamiť pozornosť diváka nielen na obsah diela. Súbežne  dokážeme vnímať  remeselné kvality a zároveň odkaz k historickej tapisérii. Tvorba oboch autoriek je dôkazom, že dnešná tapiséria nachádza v súčasnom výtvarnom umení svoje miesto, má veľmi blízky vzťah k iným médiám, najmä maľbe a kresbe.

                                                                                                             

Zuzana Sýkorová