Nová stála expozícia v skratke prezentuje tvorbu dvanástich autorov, ktorí stáli pri vzniku Kysuckej galérie prostredníctvom kľúčových diel ich tvorby, nachádzajúcich sa v zbierkach inštitúcie. Boli to: Stanislav Biroš, Miroslav Cipár, Anton Čutek, Milan Greguš, František Hübel, Vojtech Ihriský, Milan Mravec, Pavol Muška, František Ondro, Milan Paštéka, Jozef Sušienka, Ondrej Zimka. Napriek  rozdielnosti pováh, generačným rozdielom, odlišným výtvarným názorom, všetci spoločne aj vďaka organizačným schopnostiam JUDr. Antona Blahu usporiadali v roku 1975 prvú spoločnú  výstavu pod názvom „Pozdrav umelcov rodnému kraju“ a 66 vystavených diel darovali ako základinu budúcej galérie.

Asi len veľmi ťažko by sme hľadali v slovenskom umení profesionálneho výtvarníka natoľko zanieteného výskumom média maľby, odbornou aj laickou verejnosťou všeobecne uznávaného, natoľko zastúpeného vo verejných a najmä súkromných zbierkach, žiadaného a v určitom zmysle až chronicky známeho a zároveň natoľko opomíjaného, keď príde na verejnú prezentáciu jeho diela či už samostatnými výstavami, alebo publikáciami.

Výstava s názvom No Story predstavuje výber z najnovšej tvorby slovenského fotografa mladšej generácie Jána Kekeliho, konkrétne výber diel prezentovaných v nedávnej minulosti prostredníctvom výstavných projektov „Malá scéna“ (2018, Nitrianska galéria) a „Vágny scenár“(2018, galéria Phoinix). V aktuálnych dielach sa autor vzdal naratívnosti príbehov, čitateľnej v minulých cykloch (Život sa skladá z nepatrných dotykov osamotenia 2010 - 2012), opustil expresívnu vizualitu krajiny a otvoreného priestoru (Obrazy krajiny, 2012), aby v maximálnom stíšení venoval svoj záujem obyčajným, banálnym veciam, ich premyslenému zoskupovaniu, alebo naopak osamoteniu. Ján Kekeli sa primárne venuje fotografickému médiu. Používanie klasickej analógovej techniky a veľkorozmerných negatívov mu umožňuje dosiahnutie maximálnej ostrosti detailov, ktorá je v rozpore s našim prirodzeným vizuálnym vnímaním, vďaka čomu získavajú zachytené výjavy okrem fascinujúceho realizmu aj meditatívny, senzitívny rozmer. Slovami kurátorky dvoch vyššie spomínaných výstav Márie Janušovej autor „svojim prejavom balansuje na pomedzí dokumentárnej a výtvarnej fotografie“. Vystavené diela potvrdzujú výraznejšie priblíženie k jej výtvarnej polohe. Hoci verne dokumentuje videnú skutočnosť - najmä predmety, objekty, ktoré nás každodenne obklopujú a ktorým zvyčajne vedome nevenujeme žiadnu pozornosť, ale aj rôzne bizarnejšie zoskupenia objektov, následným postprodukčným procesom skutočnosť ďalej manipuluje, cielene narúša jej objektívnosť. Svoju finálnu podobu, umožňujúcu plnohodnotnú výpoveď, získavajú diela až v samotnom galerijnom priestore. Fotografie reálnych predmetov, prostredí, ich fragmentov zdanlivo mimovoľne opreté o stenu, položené vodorovne, navrstvené v priestore, sú v skutočnosti precízne nainštalované tak, aby jednotlivé detaily, či zákutia výstavných siení pracovali v prospech vystavených diel. Tie napriek svojej neuchopiteľnej fragmentárnosti, neurčitosti navodzujú pocit známeho a zároveň paradoxne znepokojujúceho prostredia.

Ján Kekeli (*1984, Kežmarok) je absolventom bratislavskej VŠVU, kde v rokoch 2006 -2012 študoval v Ateliéri fotografie pod vedením Filipa Vanča. V roku 2009 absolvoval študijný pobyt na Uniwersytete Artystycznom v Poznani. Neskôr nastúpil na doktorandské štúdium do ateliéru Ľuba Stacha, ktoré má aktuálne prerušené. Absolvoval viacero samostatných výstav na Slovensku i v zahraničí.  Jeho tvorba bola v roku 2016 ocenená Cenou Nadácie NOVUM, v roku 2013 bol finalistom ESSL Art Award, v roku 2012 sa stal víťazom súťaže Foto roka, nadácie VÚB. Jeho diela sa nachádzajú v súkromných zbierkach a v zbierke Slovenskej národnej galérie. Žije a tvorí v Bratislave.

Bienále plastiky malého formátu prezentuje aktuálnu komornú sochársku tvorbu mladej a strednej generácie slovenských vizuálnych umelcov doplnenú o diela výtvarníkov zo susedných krajín, ktorí sa za posledné dva roky na Slovensku odprezentovali. Doposiaľ bolo podujatie spojené s mestom Pezinok – v kontexte pôvodnej koncepcie hlavnej organizátorky, Ing. Viery Moravčíkovej, ako aj prof. Jozefa Jankoviča, akad. soch. a historičky umenia Ľuby Belohradskej. Išlo o snahu vytvoriť v malom regionálnom meste na Slovensku podujatie medzinárodného významu – podľa vzoru Bienále malej plastiky v Murskej Sobote v Slovinsku: http://www.galerija-ms.si/gallery-item/13-mednarodni-bienale-male-plastike/.

Výstava V novom svetle pripomína sté výročie narodenia popredného slovenského maliara, grafika, kresliara, ilustrátora a pedagóga Vincenta Hložníka, ktorý má v zbierkach Kysuckej galérie významné miesto. Jadro výstavy tvorí 16 zreštaurovaných diel, prevažne gvašov, ktoré v priebehu rokov 2016 - 2018 získali vďaka reštaurátorskému zásahu a novej adjustácii svoj pôvodný vzhľad. Vystavené diela prešli komplexným reštaurátorským výskumom a procesom reštaurovania Mgr. art. Štefana Kocku.

Výstava Stvorenie predstavuje výber z najnovšej autorovej tvorby, ktorej ťažiskom je cyklus kresieb s rovnomenným názvom. (S)tvorenie autor vníma a interpretuje ako tajomný, neuchopiteľný proces, ktorého aktérom, impulzom, nemôže byť každý, zároveň aj ako konkrétny moment – okamih vzniku, začiatok existencie niečoho, z hlbín ničoty. Znamená preňho základný životný princíp, ktorý Gustáv Švábik nikdy neopúšťa, naopak zmysluplne ho napĺňa po celý svoj tvorivý život. Ako výtvarník si zvolil cestu, na ktorej sa vyhýba citáciám, interpretáciám, privlastňovaniu... Na základe videného, prežitého, v nemalej miere cíteného tvorí sochy, objekty, kresby, ktoré sú zrozumiteľným vyjadrením, akousi esenciou vyššie menovaného. Odkazujú na kysuckú krajinu, vieru, prírodné cykly, autorove premýšľanie o svete.

Gustáv Švábik sa v posledných dvoch rokoch sústreďuje na kresbu, vedome sa vzdáva predmetnosti, matérie, konkrétnych námetov, krajiny i architektúry. Sochársku tvorbu presúva načas do úzadia, aby sa mohol hlbšie sústrediť na kresbu, médium, ktoré najvernejšie dokáže odkryť, zachytiť a dokumentovať spôsob výtvarného myslenia. Prostredníctvom kresby vizualizuje procesy tvorby, stvorenia, či naopak konca, rozkladu, zániku. S istotou vedené línie prelínajúce sa v špirálach, kruhoch a vlnách striedajú dynamické kompozície úsečných, bohatých štruktúr pohlcujúcich naše vnímanie -  dávajú konkrétnu podobu abstraktným neuchopiteľným javom.

                         

Gustáv Švábik - Macvejda sa narodil roku 1943 v Turzovke. Po ukončení štúdia na umelecko- priemyselnej škole v Turnove (1963), po krátkej prestávke pokračoval v štúdiu na bratislavskej VŠVU v ateliéri u doc. Václava Kautmana, úspešne absolvoval v roku 1972. V rokoch 1978 - 1991 pedagogicky pôsobil na Škole úžitkového výtvarníctva v Kremnici. Od začiatku 90-tych rokov 20. st. pracuje ako výtvarník v slobodnom povolaní, v Turzovke, v Čadci a v Žiline. Venuje sa kresbe, komornej i monumentálnej sochárskej tvorbe.