Tvorba Mareka Ormandíka v rozsahu samostatnej výstavy (na dvoch podlažiach kaštieľa) je v Kysuckej galérii prezentovaná po prvý krát. Výstava mapuje autorove dôležité maliarske cykly  prevažne ostatných piatich rokov: Vlci 2013 – 2016, Zápcha do neba 2019 (Pocta Tiepolovi), Ksicht 2020 (Chorus - súbor spievajúcich, alebo kričiacich hláv), Nočná plavba  2019 (Utečenci), Busty 2020-2021 (adorovanie tvorov aj netvorov), Kytice 2020.

Veľkoformátové a komornejšie maľby, dopĺňajú  práce na papieri, samostatné kresby, ktoré vznikali súbežne s maliarskymi cyklami, ako aj ilustrácie kníh Milana Lasicu. Knižná publikácia V krátkosti je posledným spoločným projektom oboch autorov, spája v sebe kresliarsky denník Mareka Ormandíka, ktoré vznikali počas pandémie, spolu so  staršími  i novšími denníkovými záznamami Milana Lasicu. Popri maľbách a kresbách je prezentovaná aj menej obvyklá poloha autora – Podobne ako u Picassa sa aj u Mareka Ormandíka prejavila istá inklinácia k hline, maľby na keramike vznikli ako výsledok jeho spolupráce s Majolikou Modra. 

Expresivita, spontaneita maliarskeho gesta, redukovaná, v priebehu rokov len mierne variovaná farebnosť, pastózna maľba patria k jednoznačným znakom autorovho maliarskeho rukopisu. Podobne signifikantné sú preň  námety z antickej mytológie, starozákonné i novozákonné príbehy, ktoré sú v jeho tvorbe opakovane prítomné. Autorove kresby a maľby reflektujú viaceré vážne témy, neraz konfrontačne reagujú na spoločenskú situáciu, či zrkadlia všeobecnú náladu spoločnosti, alebo sa naopak utiekajú  k všeobecným, zdanlivo „neškodným" témam a námetom, ktoré nestrácajú čitateľnosť ani svoju ľudskú platnosť.

Marek Ormandík so záujmom skúma hraničné situácie a najmä ich ambivalentné obsahy,rovnako ho fascinujú okamihy, gestá, postoje s protirečivou výpovednou hodnotou.

Rozmýšľa a pracuje v rozsiahlych maliarskych cykloch, ktoré po vyčerpaní (vymaľovaní) témy považuje za viac menej uzavreté. V cykloch uplatňuje celú šírku svojich maliarskych postupov, od expresívne „realistického“ zobrazenia, pokračuje grotesknými obrazmi, aby skončil pri expresívnych na hraniciach abstrakcie balansujúcich dielach.

Keď autor ponecháva svoje dielo, v tomto prípade celú výstavu Bez názvu, ponúka otvorený priestor divákovi, aby sám hľadal a nachádzal vzájomné prepojenia či „leitmotív“ výstavy. Nepomenovaním úmyselne, či neúmyselne odvádza pozornosť od obsahovej vrstvy diela, aby sme dokázali bez slovnej nápovedy zacieliť svoju pozornosť na samotnú maľbu. V prípade Ormandíkových vecí to však nie je tak celkom možné...ako expanzívny, okrem iného najmä na obsah zameraný tvorca pohlcuje celú našu pozornosť, vyžaduje sústredenie a  naše emócie už vôbec nenecháva len tak. Čo naproti tomu ponúka – je pocit intenzívneho prežívania, ten pocit len tak sa na chvíľu zastaviť a nebyť v tom sám.