Asi len veľmi ťažko by sme hľadali v slovenskom umení profesionálneho výtvarníka natoľko zanieteného výskumom média maľby, odbornou aj laickou verejnosťou všeobecne uznávaného, natoľko zastúpeného vo verejných a najmä súkromných zbierkach, žiadaného a v určitom zmysle až chronicky známeho a zároveň natoľko opomíjaného, keď príde na verejnú prezentáciu jeho diela či už samostatnými výstavami, alebo publikáciami.

 

Výsledkom je na jednej strane až ikonické povedomie o jeho diele a na druhej strane rozpačité ticho (autor doposiaľ nemá ani jedinú monografiu napriek tomu, že jeho dielo sa uzavrelo už takmer pred tridsiatimi rokmi).

Prvé je výsledkom jeho celoživotnej skutočne intenzívnej práci zavŕšenej rozmanitosťou rozsiahleho diela, a to druhé neschopnosťou výtvarnej kritiky sa s týmto dielom vyrovnať.

Istotne je jedným z dôvodov takejto situácie aj pomerne komplikovaná zaraditeľnosť a „zaškatuľkovateľnosť“  tak rozsiahleho diela aké po sebe Jozef Srna zanechal. Všeobecne známou a vo výbere tematických výstav čas od času prezentovanou, je výlučne jeho poloha fotorealistická.

Prítomná výstava chce ukázať, že autor počas svojho umeleckého vývoja prešiel mnohými polohami, niekedy až diametrálne odlišnými vo veľmi krátkom časovom období, no v každej z nich bol ak už nie v danom čase a prostredí  objaviteľom, tak istotne významným inovátorom.

Slovami prof. Ľudovíta Hološku: „Od tradičnej „rembrandtovskej“ študijnej maľby cez luminiscentnú, plošnú, dekorativizujúcu až po abstraktnú, aby sa po týchto i ďalších nevyrátaných putovaniach vrátil ku strohej civilnej vecnosti odlišujúcej sa vo svojich princípoch od foto- či hyperrealizmu.“

Generačný súputník a priateľ Jozefa Srnu, maliar a konceptuálny umelec  Peter Bartoš o ňom hovorí ako o jedinom pravom slovenskom impresionistovi. Fedor Kriška o ňom napísal, že „nepatri k tým autorom, ktorí chceli za každú cenu udržať krok s najaktuálnejšími modernými či neskôr už postmodernými trendmi v umení autorov západnej Európy alebo Ameriky. Generačne bol blízky vtedajšej skupine Mikuláša Galandu, ale jeho ciele, jeho názor na poslanie umenia, ako aj na spôsob ako k nemu dospieť bol diametrálne odlišný. Bol typom umelca - samotára, ktorý úporne hľadal, a aj nachádzal vlastnú cestu k svojmu osobitému tvorivému programu.“

Napriek spomínanej neuchopiteľnosti  Jozefa Srnu je jeho dielu spoločná vnútorná sústredenosť, zaujatosť na prvý pohľad triviálnymi motívmi, a možno práve tým aj všadeprítomná senzitivita prerastajúca až do intimity.

Súčasná výstava „Jozef Srna, Známy neznámy“ v Kysuckej galérii pozostáva výhradne z rodinnej pozostalosti a predstavuje ukážky niektorých, (pre nedostatok priestorov nie všetkých) jeho maliarskych štýlov a snaží sa aspoň čiastočne splatiť dlh slovenskej kunsthistórie a výtvarnej kritiky voči tomuto autorovi.

                                                                                                                     

Narodil sa v roku 1930 v Bratislave, zomrel v roku 1992. V 1957 absolvoval Vysokú školu výtvarných umení v Bratislave, kde študoval u prof. J. Želibského, P. Matejku, Ľ. Čemického. Patril medzi výrazných predstaviteľov novorealistických tendencií 70. a 80. rokov. Jeho diela sú zastúpené v zbierkach Slovenskej národnej galérie, Galérie mesta Bratislavy, Oravskej galérie, Východoslovenskej galérie, Galérie P. M. Bohúňa. Je držiteľom Grand prix Trienále portrétu v Liptovskom Mikuláši (1988).

Vladislav Zabel